Je večer niečo po 22h a ja stojím pred miestnou diskotékou. On už vošiel dnu. Nevšimol si ma. Teda otočil sa ale ked uvidel mňa len sa usmial a šiel dalej. Hlavné je aby ma nespoznal. A to sa ešte nikdy nestalo. No raz ked som jedného zabila. Predtým som zabíjala vo svojom rodnom meste. Pár ich prežilo, čo malo v sebe niečo dobré. No ale vráťme sa k dnešku. Vošla som teda dnu. Samé malé deti a pár kurevníkov. Dnes sa zahrám, že má sladkých 17. Ak by sa niekto pýtal na vek. Sadla som si k baru, aby som naň ho mala výhľad. Zabával sa tam s kamarátmi a asi si zapálili. Bolo to cítiť po tráve, no ale ktovie. Nikdy som to neskúšala, ale pár som takých zabila, čo to mali pri sebe. Pozerala som sa tým smerom a práve v tej chvíli sa aj on obzrel. Tak som sa otočila rýchlo späť k baru. Nikomu nesmie byť nápadné, že naň ho pozerám alebo že pôjdem hned za ním ked vyjde von. Ale tým, že som sa tvárila, že sa nudím som niekoho k sebe privolala. Miestneho kurevníka. ,,Ahoj kráska, čo tu tak sama?" pýta sa ma ten blondák. Premerala som si ho a otočila sa naspäť k svojmu poháru. S týmto nebudem strácať čas. Kurevníkov neznášam. ,,A prezradíš mi aspoň svoje meno?" pošepkal mi do ucha. To nemal robiť. ,,Láskavo sa ku mne nepribližuj. Lebo nedopadneš dobre. " povedala som mu. Len sa zasmial. No smiať by sa veľmi nemal, lebo dám dole aj jeho. A uvidíme kto sa bude smiať naposledy. On ma toho tiež veľa napáchané, ale nesúvisí to so mnou. ,,Pod si zatancovať. " a ťahá mi ruku. To som sa neudržala a dala mu facku. Všetci sa vtedy otočili. Ach, to som nechcela. Toto sa mu asi nestáva často. Konečne odišiel a dal mi pokoj. A ja som mohla sledovať svoj objekt. Ale ked som sa tam pozrela, nebol tam. Znervóznela som. Ale nie moc. Ostala som na mieste a čakala. Po piatich minútach prišiel dovnútra. Pozrel sa k baru a jeho oči boli divné. A už som vedela, že si boli zahúliť. Pre mňa to bude aspoň lepšia práca. Nebude cítiť ani bolesť.
Okolo polnoci sa dohadoval s kamarátmi, že pôjde domov. Diskotéka sa pomaly vyprázdnila, takže som ho lepšie počula. Vyšli von a ja za nimi. Tvárila som sa, že volám s mamou a že sa hádame. Vtedy si ma nik nevšimne. Kamaráti išli jedným smerom a on sám domov. Sfetovaný a opitý. Tackal sa. A púšťal si nejakú hudbu. Si myslel, že je macher. Tak som išla za ním. V polovičke cesty zastal. A obzrel sa. ,,Ty ma špehuješ?" spýtal sa. ,,Nie, len idem rovnakou cestou ako ty. Problém?" pýtam sa ho. Tu som ho zabiť nechcela. Sídlila tu jedna firma a tá mala kamery. Bolo to riskantné. ,,Tak pod bližšie, môžme ísť spolu. " a žmurkol na mňa. Fajn, povedala som si. Určite nebude čakať, že ho zabijem. ,,Dobre. " povedala som a už som kráčala k nemu. A tak sme išli kúsok spolu. Blížil sa k svojmu paneláku a spýtal sa ma, či aj ja tu niekde bývam. Prikývla som. Išli sme na chvíľu za jeho panelák. Vraj si chce ešte zapáliť a potom pôjde domov. Mne to vyhovovalo. Bola tam tma a stromy. ,,Nedáš si?" spýtal sa a ja som odmietla. ,,A povieš mi svoje meno?" spýtal som. Unavovali ma tie otázky. Nech už dofajčí a ja ho zabijem. Nepovedala som mu svoje meno. Zahasil cigaretu a chcel ísť domov. Boli tam kríky, takže ma nik nevidel. ,,Počkaj, poviem ti to meno. " zakričala som a on sa otočil. A vtedy som ho zasiahla šípom priamo do srdca. Spadol na zem a čakala som, či ožije alebo umrie. Hned sčervenel. To znamená, že nemá v sebe kúsok dobra. ,,To máš za to, ako si sa mi posmieval a robil druhým zle. Dala som si okuliare a parochňu dole, aby videl aká som silná. On len vyvaľoval oči a umrel. Do ruky som mu dala striekačku a v nej droga, také množstvo z ktorého človek umrie a vyhrnula som mu rukáv. Nech si všetci myslia, že sa predávkoval. Zobrala som si veci a odišla domov spať. Mohla som spať s čistým svedomím. O jedného menej.
